Pribeh nb. 11

30. dubna 2010 v 22:16 |  *stories*
Počas leta som pracovala dva mesiace v zahraničí.  Predtým som mala svoj zabehaný režim - škola, šport, domácnosť, ale tu sa môj život zmenil. Náplňou práce bola starostlivosť o deti a výpomoc v domácnosti. Líhala som si vždy unavená, ale akási nespokojná.
Asi v polovici môjho pobytu mi začalo byť smutno, tak som si nakúpila sladkosti a takto som si liečila srdiečko. Ani som si neuvedomila ako sa postupne zaobľujem. Až keď som odchádzala, akosi som mala problém si obliecť moje rifle.
Po príchode na letisko ma čakal môj vysmiaty otec, ktorý ma srdečne vítal, lebo sme si chýbali. Hneď aj skonštatoval: "Aké ty máš guľaté líčka, a ako si vyrástla." Lenže ja už dávno nerastiem do výšky. Samozrejme, každý si to všimol a nezabudol okomentovať výzor. Každé jedno slovíčko ma ranilo a to tak veľmi, že som potichu večer plakávala a postupne som sa rozhodla niečo so sebou robiť. Zatúžila som byť opäť krásna a štíhla.
Môj priateľ tvrdil, že mi to pristane aj s pár kilami navyše, ale ja som mu neverila. Začala som aktívne trénovať. Plávanie, korčule beh, aerobik. Lenže nič sa nezmenilo. Mala som zároveň aj jednu slabosť, sladkosti. Boli pre mňa ako droga, nemohla som byť ani jeden deň bez toho, aby som nezjedla niečo sladké. To mi rozhodne nepomáhalo schudnúť.
Hnevala som sa sama na seba a nenávidela som každý gram tuku na tele. Cítila som sa tučná, škaredá, už som si viac v nijakom oblečení nepripadala dobre.
Skúšala som najskôr diéty, detoxikačné kúry, ale nič. Všetko, čo som náhodou zhodila, bolo zase naspäť. Raz večer som sa prejedla, veľmi. Bolelo ma brucho. Bola som doma sama, ale nemali sme nič, čo by mi pomohlo. V duchu som sa za to neznášala, a hlave som sa bála postaviť sa ráno na váhu. Veď vyvracať jedlo nemôže byť až také ťažké. Tak som to skúsila. Trápila som sa, bolo to ťažké a moje telo protestovalo. Keď som aspoň časť dostala zo seba, spalo sa mi ľahšie.
Táto vec mi stále blúdila hlavou, aj keď som sa snažila potlačiť ju, vždy, keď ma som jedla sladké, tak sa mi to vynáralo. Skúsila som to druhýkrát, tretí, asi na dvadsiaty mi to prišlo jednoduché. Nevidela som nič, iba moju vytúženú hmotnosť. Postupne sa začala hýbať ručička na mojej váhe nižšie. Brala som to ako víťazstvo nad sebou. Ani náhodou mi nenapadlo prestať.

Stanovila som i novú métu, ešte menej kíl. Snažila som sa byť nenápadná, aby si to nikto nevšimol, čo bolo občas dosť náročné. Stále som sa nachádzala medzi hladom, prejedaním a záchodovou misou. Bolo to niečo ako nekonečný kolotoč. Okolie si všimlo zmeny, ale aj keď sa pýtali, tak som iba mykla plecami a tvrdila som, že veľa športujem.
Chcela som byť sama, ale túžila som byť aj s kamarátkami a so svojím priateľom. Bol to večný boj, večné rozhodovanie. Niekedy som vysilená ležala na posteli, a priala som si, aby som viac nevstala.
V rámci mojich krajších dní som si vyšla do mesta, aby som si pozrela niečo na seba a potešila sa. Keď som prechádzala okolo stánku s pečivom, tak som len závistlivo pozrela a rýchlo kráčala preč. Nemôžeš si to dovoliť, budeš tučná, automaticky mi pripomenul môj rozum.
Bolo horúce leto. Napriek  tomu mi zostala zima, a následne sa mi stiahol žalúdok, prišlo mi nevoľno. Chcela som si niekde sadnúť, ale lavička nebola niekde nablízko. Začala som zhlboka dýchať a verila som že to prejde. Ešte som si pomyslela, že je dobre, že som nič nejedla, nemám čo vyvrátiť. A nepamätám sa. Precitla som až na hlas záchranárov. Napchali do mňa injekcie a ja neviem čo všeličo.
Tvrdohlavo som sa bránila a tvrdila som, že mi nič nie je, že som v poriadku.  Oni ma však vzali do nemocnice a hneď ma upozornili, že tam budem musieť chvíľu pobudnúť. To bolo nepredstaviteľné, chcela som utiecť, ale nevládala som. Zavolali otca. Ten celý v panike prišiel a odľahlo mu, keď ma videl živú.
Doktori mu však objasnili, čo sa stalo, a tiež, že moja hmotnosť je veľmi nízka. Museli si ma nechať v nemocnici. Pre mňa to bolo za trest. Nudila som sa a musela som jesť. Ísť na toaletu neprichádzalo do úvahy. Po týždni ma poslali domov nadopovanú kilami.
Tentoraz bolo všetko ťažšie. Prišlo mi to ako dvadsaťštyrihodinová kontrola, čo som zažívala doma. Ale vždy sa dajú obchádzať pravidlá. Keď už vás to raz pohltí, niet cesty späť. Tak som sa snažila, bojovala, aby som bola opäť štíhla.  Lenže cena bola privysoká, von som už nechodila, priateľ si o mne myslel, že som sa zbláznila, a každodenné hádky z otcom ma vyčerpávali.
Prišlo mi ľúto, že všetky moje vzťahy sú zničené a žila som už iba vo svojom vnútri s mojou chorobou, ktorú som najskôr milovala, ale teraz nenávidela. Bezmocnosť, ktorú som vtedy cítila, sa nedá opísať. Bála som sa. A možno by som tak aj skončila. Rodič nedovolí umrieť svojmu dieťaťu.
Otec ma vtedy odviedol na psychiatriu, nevidel iné riešenie. Až tu som pomaly a po krokoch začínala dlhý proces liečenia. Toto je vec na celý život, človek môže znova do toho spadnúť. Dnes som silnejšia, vážim si viac ľudský život a sama seba.  Ale je to niečo na celý život, chcem tým poukázať, že vždy sa dá nájsť lepšie riešenie, aj keď som ho ja nevidela.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama